Symetrial SK - Obcianske zdruzenie

3. Prijaté zo Svetla dňa 20.9.2018

Ležal som na posteli a snažil sa úplne uvoľniť. Keď sa mi podarilo na nič nemyslieť, odrazu na mňa zaútočila škaredá ženská tvár s otvorenou papuľou a vycerenými zubami. Začudoval som sa a prekvapene zvolal: “to čo je!?” Vzápätí som si uvedomil, že niekto sa ma pokúša vyrušiť, lebo zjavne sa mu nepáči, čo sa chystám práve robiť. Nevšímal som si tú tvár a predstavil si seba na bezpečnom mieste.

Sedel som v lotosovom sede, vznášajúc sa kúsok nad zemou. Vyžarovalo zo mňa svetlo. V okolí bolo mierne šero, ale rozpoznával som lúku s kvetmi. Odrazu som sa videl, ako stojím v lúči bieleho svetla, s pohľadom upriameným smerom hore, na miesto, odkiaľ prichádzalo. Spozoroval som vesmírnu loď menšej veľkosti, striebornej farby. Postupne som bol vyzdvihovaný nahor, až som sa ocitol v jej vnútri. Stál som tam sám vo veľkej hale a všade naokolo sa trblietalo modrasté svetlo, vychádzajúce z tmavého priestoru. Vzápätí sa loď pohla. Jej pohyb som vnímal ako také vymrštenie a ani som sa nestačil otočiť a ocitol som sa za Slnkom.

Stál som pred ním. Všade bolo veľa plameňov a svetla. Zrazu sa z jeho stredu začal vytvárať (rozrolovávať) akýsi svietiaci prstenec, ktorý sa rovnako zväčšoval všetkými smermi k okraju Slnka až sa z neho stal veľký otvor. Uvedomil som si, že stojím pred obrovskou bránou. Videl som cez ňu až do veľkej diaľky, kde sa ako drobné zrniečko mihala planéta Zem. Obzrel som sa napravo a vedľa mňa sa v priestore vznášala obrovská loď. Jej farbu som vnímal ako tmavú, akoby splývala s pozadím vesmíru. Vzápätí som sa ocitol priamo v nej. Spočiatku ma obklopovalo šero, iba seba som vnímal ako svietim. O malú chvíľu ma zasiahli intenzívne lúče bieleho svetla a zaplnili celý velikánsky priestor lode. Z miesta odkiaľ vychádzali sa postupne predo mnou vynárali nádherné postavy vznešených bytostí. Postupne som rozpoznával najskôr mladého Imanuela potom Abdrushina a Svanhildu. Imanuel stál v strede, o kúsok vpredu a vychádzalo z neho najsilnejšie svetlo strieborno-bielej farby. Padol som na kolená. Vykročil ku mne a uchopil ma za ramená, dávajúc najavo, aby som vstal. Mlčky sme pozerali jeden na druhého. Po chvíli som sa spýtal, čo sa bude diať ďalej? Položil svoju dlaň na moje rameno a naznačil mi, aby som sa otočil smerom k slnečnej bráne, ktorú som videl z lode priamo pred sebou v jej plnej nádhere. Cítil som ako sa pomaly posúvame vpred a prechádzame jej stredom. Na chvíľu som mohol pozorovať celý dej zvonka. Keď loď prechádzala ohniskom brány, tak postupne začala nadobúdať viditeľný tvar strieborno žiariacej farby. Keď už celá prešla bránou, na chvíľku zastala a potom obrovskou rýchlosťou vyrazila k Zemi.

Preletela okolo nej ako veľká žiariaca kométa. Zem sa pod vplyvom jej pôsobenia začala prudko otáčať a z otvoru v jej hornej časti vytryskovala zlatá tekutina. Presne ako som to mal možnosť vidieť v predchádzajúcom prijatí.

V tomto momente sa mi obraz postupne vzďaľoval, až sa úplne stratil, a ja som precitol, ležiac na posteli, naplnený nádherným prežívaním.

Uvedomil som si, že celé toto nové prijatie bolo len doplnenie deja, ktorý som popísal nedávno, avšak z iného uhla pohľadu.